Aké je ideálne pracovné prostredie copywritera? Existuje vžitá predstava, že napríklad spisovatelia trávia väčšinu dňa v kaviarni, obklopení anonymnými rozhovormi pri vedľajších stoloch a píšu za rinkotu lyžičiek o šálky. Ďalším častým predpokladom je kancelária plná kolegov – či už iných freelancerov, alebo iných kreatívcov, v prípade, že ide o inhouse kopíka. Tu potom dominujú telefonáty, dohadovanie sa o zákazkách, prípadne rozoberanie včerajšiho futbalu alebo toho, kam sa pôjde na obed. Čo ak je však všade v týchto priestoroch priveľa ruchu?

Už dlhšie ma ťahá napísať článok o tom, čo znamenajú zvuky pre copywritera. Alebo teda konkrétne pre mňa. Rozprávala som sa o tom s viacerými kolegami freelancermi a väčšina z nich to má podobne ako ja. Teda že ich (a tiež môj) mozog nedokáže tvoriť slová, keď počúva slová. Je to akoby mal dizajnér kresliť na už pokreslené plátno.

Čo je teda ideálne pracovné prostredie copywritera (alebo ak chcete aj spisovateľa) z hľadiska decibelov?

Ticho

Pre mňa osobne je celkom najlepšie ÚPLNÉ TICHO. Pokoj, nikde nikoho, žiadne rozhovory, žiadna hudba, nič. Asi aj preto sa mi najlepšie pracuje večer a v noci 🙂 Nie vždy však človek dosiahne takýto stav. Hlavne, ak sedíte s niekým v kancelárii. Možnosti sú vtedy dve – buď budete robiť doma, kde vás nik nebude vyrušovať, no budete tam sami ako prst. Ak ste socializovanejší tvor, k dispozícii sú slúchadlá na uši, zatiaľ čo píšete ako drak.

No tu prichádzame k problému číslo dva. Ak už sa potrebujem “zvukovo izolovať” od sveta okolo, čo ma nebude rušiť pri písaní? Logicky si pustím hudbu, no nie je celkom jedno akú.

Hudba (bez slov)

Keďže copywriter má veľmi citlivé uši na slová, málokedy to môže byť hudba so slovami. A keď už áno, mali by byť v inom jazyku, taká je moja osobná preferencia a skúsenosť. Keď píšem slovenské texty, nemôžem počúvať slovenskú hudbu.

Keď naopak tvorím napríklad anglické headlines, nemôžem počúvať muziku s anglickými textami. Neviem definovať, prečo je to tak, ale neurolingvisti by pre to vysvetlenie celkom určite našli. Skrátka sa v tej hlave asi v danom momente niečo bije, čo brzdí kreativitu.

Ak ide o nenáročné texty, nevadí mi napríklad pri slovenskej zákazke počúvať nevtieravú anglickú hudbu. Alebo cudzokrajnú, ale okej, PSY nie je práve môj obľúbený interpret 🙂

Pri zložitejších témach však vyžaduje moja copywriterská myseľ všetku pozornosť a väčšinou je to už spomínané ticho, ktoré potrebujem.

Je tu však ešte aj možnosť číslo tri. A síce, inštrumentálna hudba. Nevtieravé tóny v pozadí, ktoré vás dostanú do nálady, alebo vás dokonca vyburcujú. Zistila som napríklad, že sa mi výborne píše pri akčno-mysterióznej hudbe zo soundtracku k bojovej hre Assassins Creed. No áno, aj dievčatá sa občas môžu hrať na PlayStation, nie? 😀 Tento konkrétny “kúsok” má takmer dve hodiny, takže vás pokojne môže sprevádzať aj jednou menšou zákazkou.

K mojim posledným obľúbencom a nováčikom z tejto kategórie patrí aj o niečo kratší soundtrack k filmu Mortal Instruments: City of Bones. Filmové soundtracky sa mi všeobecne osvedčili ako príjemný podklad k písaniu.

Ak sa vrátime k tým hudobným kúskom, ktorých súčasťou je aj ľudský hlas a teda slová, môžem odporučiť napr. album Night Visions od Imagine Dragons, ktorý má veľmi príjemný rytmus a tiež sa mi pri ňom výborne píše.

Hudobný vkus je samozrejme individuálny, takže čo môže sedieť mne, nemusí vám. Verím však, že možno aj vďaka tomuto článku sa zamyslíte nad tým, čo by vám mohlo po tejto ticho/hudobnej stránke spríjemniť prácu.

Výnimka potvrdzuje pravidlo

Na záver snáď už len jeden malý paradox. Ako som už v predošlom článku avizovala, pomaličky prelínam svoju copywriterskú rutinu aj so životom (začínajúcej) spisovateľky. A hoci v oboch prípadoch ide o písanie, je tu priepastný rozdiel. Kým pri copywriterskej práci potrebujem skôr ticho alebo keď už, tak skôr inštrumentálnu alebo veľmi nevtieravú hudbu, pri písaní beletrie hudbu vyslovene potrebujem. V tom prípade má totiž atribút mood setting, a teda pomáha mi lepšie vykresliť atmosféru v danej scéne. Keď píšem akciu, púšťam si tvrdšie rockové songy, keď píšem o romantickom momente, vyberiem si niečo z mojej nekonečnej sladkej a ulepenej ženskej diskografie 😀

Hoci ide opäť o písanie, postavenie hudby je tu celkom odlišné. Zvláštne, však? Máte to tiež takto? Alebo ste úplne iný typ? Podeľte sa o skúsenosť v komentároch.

Reklamy